Rome II alebo O 10 rokov neskôr

Budúci mesiac to bude presne 10 rokov, čo vývojári z The Creative Assembly vydali takpovediac svoj prelomový titul. Aj keď Rome: Total War bol už treťou hrou ich aktuálne už jednej z najpopulárnejších strategických sérií súčasnosti a i predošlé dva tituly boli prijaté kladne, až Rome bol tou hrou, ktorá ju dostala povedomia širokej hráčskej verejnosti. Séria Total War je špecifickou i pre mňa, a obzvlášť to platí práve pre hru, ktorá ju posunula do obdobia antickej Rímskej ríše. Okrem toho, že Rome: Total War bol mojou vstupnou bránou do tejto skvelej rodiny kombinovaných bitiek hraných v reálnom čase a ťahovej kampane, bola to zároveň hra, ktorá „stála“ pri mojich prvých krokoch smerom k tvorbe webových stránok a neskôr i samotnému programovaniu. Napokon, moja Total War fanstránka prežila v rôznych podobách niekoľko rokov a pridružené fórum dokonca ukončilo svoju púť len pred pár mesiacmi.

Dôvod, prečo som sa rozhodol napísať tento článok však nie je Rome, ale jeho duchovný nástupca Total War: Rome II, ktorý o necelý mesiac oslávi svoje prvé narodeniny. Ja ako dlhoročný fanúšik série som sa takto pred rokom rozhodol, že nebudem čakať a hru si rovno predobjednám (čo som neskôr aj trochu oľutoval, ale o tom až o chvíľu), čo nerobím často (okrem Rome II v podstate už len raz a aj to v podstate zadarmo). Kombináciou niekoľkých faktorov som sa však okrem štyroch či piatich hodín v lanskom septembri k hre až do tohto leta nedostal. V posledných týždňoch som to už ale vytiahol na poctivých 30 hodín, a pretože na mňa Rome II urobil pomerne silný dojem, rozhodol som sa pre napísanie článku, ktorý ste začali čítať. Ako som už na tomto blogu niekoľkokrát spomínal, ani tentokrát nejde priamo o recenziu – na to existujú iné, špecializovanejšie portály. Tento článok však ponúkne názor dlhoročného fanúšika série na Rome II vrátane porovnania s predošlými titulmi, predovšetkým pôvodným Rome a v menšej miere i neskorším Medieval II.  To možno uľahčí rozhodovanie tým, ktorí zvažujú kúpu hry, keďže hra aj po takmer roku ostáva pri svojej pôvodnej (pomerne vysokej) cene.

Ako som spomenul, k hre som sa napriek predobjednávke poriadne dostal až po takmer roku. Mohli za to najmä dva dôvody – v prvom rade som počas školy nechcel riskovať so začínaním dlhej hry, ak som nemal nikdy istotu, že na ňu budem mať dostatok času (každý, kto hral niektorú z Total War hier iste dobre vie, koľko času dokáže jedná veľká kampaň zožrať). Druhý dôvod, alebo skôr problém je ten, s ktorým sa stretol už každý majiteľ Rome II. Hra totiž začiatkom septembra vyšla, mierne povedané, nedokončená, s nespočetným množstvom chýb, bugov, slabou optimalizáciou pre množstvo modelov grafických kariet, vďaka čomu si vývojári (zaslúžene) užili pravdepodobne najväčšiu smršť sťažností v kariére. Ku cti im slúži aspoň to, že hneď po vydaní začali chŕliť jeden opravný patch za druhým, o čom svedčí aj fakt, že koncom tohto júla vyšiel už štrnásty majoritný patch. Kombinácia väčšieho množstva voľného času a dobré ohlasy na hrateľnosť hry po vydaní spomínaného množstva záplat ma tak konečne „prinútili“ poriadne si k tomu sadnúť, a zistiť, aký ten Rome II vlastne je.

Tak aký vlastne je?

Začnem priamo – Rome II je naozaj veľmi, veľmi vydarená hra. Pretože prológy (výukové hry) v rámci Total War série nikdy neboli práve podľa môjho gusta a ten k Rome II som už aj tak raz absolvoval, pustil som sa priamo do kampane s vedomím, že z nevedomosti zrejme urobím zopár bolestivých chýb. A naozaj, pre človeka, ktorý posledné dva diely série (najmä v porovnaní s tými predošlými) hral viac-menej len okrajovo, bolo pre mňa tých noviniek a zmien v Rome II pomerne veľa. Po niekoľkých desiatkách ťahov a bitiek mi však väčšina podstatných vecí už prešla do krvi a čoraz viac užívajúc si hru som začal rozširovať územie čoraz mocnejšej Rímskej ríše do všetkých kútov Stredomoria. Počas hrania som narazil na množstvo menších či väčších detailov, ktoré ma potešili a niekedy i nepotešili. Jadro hier je v celej histórii série vždy rovnaké, preto sa v týchto vetách zameriavam práve na tie detaily, ktoré robia rozdiely. Čo ma teda potešilo?

  • Umelá inteligencia. Toto musí ísť určite na prvé miesto, pretože dlhé roky kritizovaná súčasť série zdá sa konečne dospela do chvályhodného štádia. Je to o to príjemnejšie, že v čase vydania hry patrila AI už tradične medzi hlavné neduhy hry, no postupne vydávané záplaty ju zmenili k nepoznaniu a momentálne je Rome II ozajstným zážitkom aj vďaka nej. Nepriateľ okrem vlastnej taktiky sleduje i tú vašu. Pokúšate sa o obchvat a útok z krídla? Promptne mení formáciu a zabezpečuje boky armády kopijnickými oddielmi. Vyrútite sa znenazdajky s jazdou na osamotené obliehacie zbrane? Nepriateľ nečaká, okamžite posiela v ústredy vlastnú jazdu. Bránite mesto a natlačíte všetku svoju defenzívu k hlavnej bráne, že ju „ako obyčajne“ zabetónujete a nejako to ubránite? Chyba. Súperova AI si vyberá osamotené hradby na boku. Pre mňa ako človeka, ktorý bol už zvyknutý na nepriateľa tupo postávajúceho pred hradbami a nechávajúceho postupne ostreľovať jeden oddiel za druhým, bolo toto poznanie (príjemným) šokom, pretože aj keď sú k dispozícii ešte dva vyššie stupne obtiažnosti, počítač je na bojisku aj bez toho jednoducho chytrý a prefíkaný. Naozaj, klobúk dole pred vývojármi.
  • Diplomacia. Konečne naozaj funguje! Aj keď ide v podstate opäť o umelú inteligenciu, v tomto prípade ide o konanie na mape kampane, čo je trošku iné ako v predošlom prípade. Určite to každý hráč starších Total War hier pozná. Na začiatku sa utvoria obchodné zmluvy, ak sa pošťastí, tak i nejaké to spojenectvo. S pribúdajúcimi ťahmi ale ostatné frakcie akoby na povel jedna po druhej rušia zmluvy a bez predošlého varovania začínajú útočiť, často bez akejkoľvek príčiny. Ani sa nenazdáte a ste vo vojne s prakticky celým známym svetom. Toto ale nie je prípad Rome II. Komplexná sieť vzťahov medzi jednotlivými národmi určuje pozitívne i negatívne pohľady v rámci všetkých dvojíc. Platí staré známe „nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ“. Súper, ktorý vidí, že ho nepriateľ dostal do úzkych, nevyhlasuje hrdo, že žiadny mier nepotrebuje, ale začína kalkulovať a sám ponúka mierové dohody. Vojenské dohody majú zmysel. Ak vás napadne cudzia frakcia, môžete automaticky povolať do vojny všetky krajiny s aliančnými záväzkami a tie v drvivej väčšine i skutočne prídu na pomoc. To samozrejme platí i opačne a hráč si preto musí dobre rozmyslieť, či sa nechá zatiahnuť do bojov proti širokej koalícii.

Total War: Rome II screenshot

  • Grafika. V normálnom prípade by som tento faktor nepostavil hneď na tretie miesto, no tentokrát musím urobiť výnimku. Aj keď najväčší krok v tomto smere autori spravili už pri vydaní Empire: Total War, kedy bol predstavený nový engine, ktorý je v modifikovanej podobe prítomný aj v Rome II, grafika je skutočne nádherná. V prípade bitiek, kde okrem samotných vojsk dotvára úžasnú kulisu i samotné prostredie, s efektami počasia, voľne pobehujúcou zverou a prírodnými scenériami, je naozaj občas problém nezabudnúť sa a sledovať i priebeh samotnej bitky. Rovnako to však platí i pre mapu kampane. Meniace sa prostredie v závislosti od aktuálneho ročného obdobia, ale i zmeny v počasí nad vašimi mestami a flotilami, prispôsobujúci sa vzhľad miest v závislosti od prítomných i budovaných stavieb, či neposedné postavy reprezentujúce vojská a agentov nie sú pre samotnú hrateľnosť nevyhnutné, ale sledovať, ako to všetko spolu tvorí jeden živý celok je naozaj úchvatné. Grafika jednoducho v Rome II nevytvára len pekný obal, ale dáva hre skutočne život.

Total War: Rome II screenshot

  • Technologický strom. Toto nie je novinka predstavená v Rome II, no v kontexte porovnávania so staršími hrami je namieste. Vďaka tomu môže byť postup v hre i za rovnakú stranu stále trochu iný, čo hráčovi poskytuje i možnosť rôznych stratégií. Môže sa vybrať buď vyrovnanou cestou, kde bude rovnomerne skúmať všetky vetvy stromu, alebo sa napríklad vybrať vojenskou cestou a ignorovať filozofické, či ekonomické vetvy stromu. Takéto rozhodnutia so sebou nesú svoje výhody, ale samozrejme aj riziká. Výber je ale na hráčovi, čo je skvelé.
  • Správa armád. Ďalší veľmi dobrý ťah. Aj keď i v starších hrách väčšinou postup kampane viedol k tomu, že mal hráč k dispozícii zopár „nabitých“ armád, kde sústredil tie najsilnejšie oddiely a najmodernejšiu dostupnú vojenskú techniku, stále tu existoval problém, kde sa musel starať o veľké množstvo menších „udržiavacích“ armád, ktorých primárnou úlohou bola obrana miest a pozitívny vplyv na verejný poriadok. To bolo jednak vzdialené od toho, ako funguje armáda v skutočnosti, a tiež bol pri zväčšujúcom sa území problém so starostlivosťou o také množstvo armád (ak ste to nechceli zveriť do rúk nie práve inteligentnej AI). V Rome II je tento problém efektívne vyriešený – hráč má k dispozícii obmedzený počet slotov na armády (ktorý sa niekoľkokrát zväčší s narastajucou silou ríše) a je iba na ňom, ako tieto pomyselné figúrky na šachovnici rozloží. Každé mesto má potom vzhľadom od postavených budov k dispozícii automaticky určitý počet jednotiek domobrany, ktorá sa ubráni menej početnej, alebo slabšie vyzbrojenej nepriateľskej skupine, no skutočnej armáde bez adekvátnej pomoci čeliť nedokáže. Veľmi sympatické je tiež takzvaná tradícia armády – ako vojsko spolu v rôznych bitkách a vojnách bojuje, postupne sú muži „zohranejší“ a získavajú rôzne bonusy, ktoré môžu urobiť podstatný rozdiel v boji viac a menej skúsenej armády. Súčasťou tradície je tiež meno armády, či emblém, čo je síce detail, ale veľmi pekný detail. Čerešničkou na torte je potom možnosť zvoliť postoj armády – režim pochodu, ktorý dáva bonus k rýchlosti presunu, ale oslabuje obranyschopnosť, režim prepadu, obranný režim a podobne.
  • Námorné a kombinované bitky. Opäť nejde o úplnú novinku, aj keď v prípade kombinovaných námorno-pozemných bitiek to až Rome II dotiahol do dokonalosti. Tieto typy bitiek dávajú hre nový rozmer, a to ako z hľadiska samotnej zábavy, tak i zo strategického hľadiska. Flotily, ktoré sú blízko pobrežia totiž často dokážu úplne zvrátiť priebeh bitky. Chce to ale trochu tréningu, pretože v prípade námorných bitiek je logicky spôsob boja trochu iný, ale aj pri vylodení si musí človek premyslieť kedy a ako to urobiť, aby nespôsobil viac škody, než úžitku. Námorné bitky teda nie sú novinkou až v Rome II, ale v porovnaní s pôvodným Rome: Total War ide o zásadnú zmenu a jednoznačne krok vopred (koľkokrát sme len smutne krútili hlavou nad tým, ako sme úplne zbytočne prichádzali o transportované jednotky pri automaticky vyhodnocovaných námorných bitkách?).

Total War: Rome II screenshot

  • Detaily. Vo všetkých oblastiach sú detaily aspektom, ktorý nie je rozhodujúci, no dokáže urobiť veľmi dobrý dojem. Rovnako to platí i v Rome II, kde je prítomné veľké množstvo malých detailov, ktoré ukazujú, že vývojári sa s hrou vypiplali. Spomínal som už napríklad mená a emblémy armád. Zaujímavé ale je, že emblémy z mapy kampane sa prenášajú i do samotných bitiek. To isté platí i pre podobizeň generálov a admirálov, ktorí vyzerajú rovnako na mape kampane i v bitkách. Pri bitkách, do ktorých je zapojené jazdectvo, občas umrie jazdec i s osedlaným koňom, inokedy je vojak zo sedla „zostrelený“ a koník sa rozbehne preč z bojiska. Pokojne sa pasúce srnky na lúke tiež vezmú nohy na plecia hneď ako uvidia blížiaceho sa človeka. Taktický náhľad na bojisko z vtáčej perspektívy i pohľad takmer z pohľadu prvej osoby priamo uprostred bojovej vravy. Rôzne filtre pre mapu znázorňujúcu rozdelenie sveta na provincie a oblasti (politické rozdelenie, rast, verejný poriadok, diplomatické vzťahy, …). Množstvo pekných animácií bojujúcich vojakov. Veľmi šikovný help s fulltextovým prehľadávaním. Vznikajúce kmeňové konfederácie medzi barbarskými národmi, či národy povstávajúce z vlastného popola. Je toho jednoducho veľa a všetky tieto drobnosti pomáhajú dotvárať jeden veľký celok.

Samozrejme, našli sa i veci, ktoré ma príliš nepotešili. V porovnaní s predošlými bodmi ich je o poznanie menej, no považujem za rovnako dôležité spomenúť i tie. O čo teda ide?

  • Obchodný model. Aj keď to nesúvisí priamo s hraním a ide o problém prítomný už trochu dlhšie, v tomto prípade to občas zasahuje i priamo do samotnej hry. Aj keď rozumiem dôvodom, pre ktoré sú DLC, teda doplnkový obsah k hrám, pre vývojárov (a najmä vydavateľov) záujímavé a výhodné, často považujem tento systém za nespravodlivý. V prípade, že by išlo vždy o obsah vytvorený očividne nad rámec samotnej hry (také datadisky v menšom), nemal by som nič proti tomu. Vonkoncom, je to na samotnom hráčovi, či je ochotný si priplatiť za doplnkový obsah k hre, za ktorú už raz platil. Ale v prípade, že ide o obsah, od ktorého by človek logicky očakával, že bude súčasťou samotnej hry, už taký zhovievavý nie som. V prípade Rome II môžem spomenúť dva takéto očividné prípady (aj keď aplikovať by sa to dalo zrejme na každé jedno DLC) – Greek States Culture Pack a Blood & Gore. Zatiaľ čo v prvom prípade išlo o ohlásenie DLC, ktoré do hry odohrávajúcej sa v období antiky pridáva frakcie ako Atény a Sparta a ohlásené bolo ešte pred vydaním samotnej hry(!), v druhom prípade ide o prídavok, ktorý hru obohatí o zopár textúr a krvavých efektov. Balíček gréckych mestských štátov ako nejaký bonus za extra príplatok tak dodnes pokladám za výsmech do očí platiacim hráčom (a svojho času som vývojárom adresoval aj mierne uštipačný tweet vzťahujúci sa k tomuto DLC, na ktorý som dostal dosť chabú odpoveď, viď nižšie), pri krvavých efektoch si nie som príliš istý, čo si vlastne myslieť – takáto vec je zvyčajne buď súčasťou samotnej hry, alebo sa s ňou neráta už vôbec. Napríklad v prípade prvého Rome v samotnej hre nič také nebolo, no po vydaní sa objavila hráčmi vytvorená modifikácia, ktorá takéto efekty do hry pridala. Aby som to zhrnul – viem, že takýto obchodný model sa stal už bežnou praktikou niektorých vydavateľov, no v prípade CA, ktoré malo vždy úzky vzťah s komunitou, sú pre mňa takéto ťahy istým sklamaním. Aj keď aj tu pravdepodobne platí, že kritika by mala ísť najmä smerom k Sege, ktorá je zodpovedná za predaj a marketing.

  • Predsa len tá diplomacia. Nie, nezabudol som, čo som písal vyššie. Ale jednu vec nedokážem pochopiť. Prečo nie je súčasťou diplomacie i návrh, respektíve žiadosť o darovanie/kúpu mesta (oblasti)? Táto možnosť bola súčasťou diplomacie v Total War hrách hádam odjakživa a aj keď bola viac-menej zbytočná, práve vďaka konečne fungujúcej diplomacii by dostala úplne iný rozmer. Aj keď je to len drobnosť, hnevá ma to.
  • Politika. Vývojári sa očividne snažili do hry zakomponovať i prvky politiky, ktorá bolá prítomná i v Rímskej ríši a nebola o nič menej špinavá, než je tá dnešná. Túto snahu deklaroval už aj prvý trailer Faces of Rome. Aj keď myšlienka to je veľmi zaujímavá, výsledky sú trochu rozpačité. Zastávam totiž názor, že radšej než mať niečo nedokončené/neúplné, tak to nemať vôbec. A presne takýto pocit mám z politiky v Rome II. Neustále sa opakujúce, rovnaké intrigy proti vašej rodine, atribúty členov rodiny ovplyvňujúce politické dianie, ktoré by akoby nemali žiadny efekt bez ohľadu na ich zmeny, či nutnosť vypuknutia občianskej vojny bez ohľadu na to, ako sa vašej ríši darí, to všetko vytvára obraz nie veľmi dobre fungujúceho celku. Minimálne vo mne to vyvoláva pocit niečoho, čo nedopadlo úplne tak, ako to bolo plánované (alebo aspoň prezentované). Poznáte ten pocit, keď ste hltali informácie o revolučnom poňatí davu v pripravovanom prvom Assassin’s Creed, a realita nám priniesla skupinky štyroch bezprízorne sa pohybujucích ľudí? Toto je niečo podobné.
  • Chýbajúce historické udalosti. Nie som si úplne istý, či toto je „novinka“ až v Rome II, alebo to je v sérii prítomné už dlhšie, ale vopred pripravené historické udalosti, ktoré v starších hrách vyskakovali po dosiahnutí určitých rokov som mal celkom rád a v Rome II mi trochu chýbajú. Reforma Gaia Maria, ktorá v Rome sprístupnila výcvik profesionálneho vojska, či vpád mongolských a timuridských vojsk do Európy v Medieval II dodávali týmto hrám v priebehu kampane ďalší náboj.

Zhrnutie a zaujímavé odkazy

V predošlých odstavcoch som sa pokúšal zhrnúť tie naujzaujímavejšie a najdôležitejšie pozitívne i negatívne postrehy z hrania Rome II, pričom som sa snažil dbať i na porovnanie so staršími hrami série, predovšetkým samotným duchovným predchodcom – Rome: Total War. Vcelku môžem s radosťou prehlásiť, že Rome II je skutočne vydarená hra a od dôb vydania Medieval II: Total War ide o prvú hru série, ktorá má opäť pohltila a znova mi dala pocítiť, o čom je syndróm „ešte jedného ťahu“. Nie príliš peknou vizitkou je fakt, že do takéhoto štádia sa hra dostala až po vydaní obrovského množstva patchov, ktoré si museli platiaci hráči pretrpieť. To ma len utvrdilo v presvedčení, že v dnešnej dobe predobjednávať hry nemá zmysel. Na druhej strane je dobré vidieť, že Total War séria má ešte stále čo ponúknuť a (zatiaľ) sa z nej nestala ďalšia dojná krava s dookola recyklovaným tým istým obsahom, bez štipky inovácie, čo ma ako dlhoročného fanúšika série teší. Aj keď rok po vydaní hry je zvyčajne časom, keď hráči začínajú špekulovať o ďalšom nasledovníkovi, mňa príliš otázka, či sa najbližšie dočkáme niečoho ako Medieval III, alebo sa autori pustia do nových vôd, netrápi a úplne mi stačí totálna vojna v období staroveku v podaní The Creative Assembly.

Richard Filipčík

Absolvent informatiky na FIIT STU, (už len občasný) hráč počítačových hier, fanúšik histórie. Na tomto blogu je možné nájsť blbosti každého druhu, občas sa však možno zadarí aj niečo užitočné. Viac informácií možno nájsť na stránke O mne.