Je tomu už takmer presne 7 rokov, čo som dočítal postapokalyptické dielo Metro 2033 od ruského autora Dmitrija Gluchovského, ktoré popisuje život v podzemných priestoroch moskovského metra niekoľko rokov po tom, čo následky nukleárnej vojny urobili pre ľudí život nad povrchom prakticky nemožným. Pred 5 rokmi mi v knižnici pribudla i samotná hra, no až v týchto dňoch som sa dokopal k tomu konečne si ju zahrať. Dnešný kratší príspevok bude o mojich dojmoch z nej.

Vopred upozorňujem, že článok môže prezradiť časti deja, preto neodporúčam pokračovať tomu, kto sa nedostal ku knihe ani k hre a má to v pláne.

Polis. Strastiplné putovanie jednotlivými stanicami Metra smeruje práve k tomuto miestu. Zdroj: flickr.com

Po siedmich rokoch od prečítania knihy som si, pochopiteľne, samotný dej už do detailov nepamätal, preto pre mňa putovanie Metrom nebolo vždy o tom, že som vedel, čo ma čaká za najbližším rohom. Úvod hry, ktorý sa niesol v znamení „flashforwardu“ z kapitoly tesne pred jej koncom, napriek tomu, že pôsobil impozantne, mi nič nehovoril (ako som neskôr zistil, tak v knihe naozaj takáto scéna nebola), no skutočný úvod, ktorý nasledoval potom, mi už spomienky na knihu oživil veľmi spoľahlivo. Ocitol som sa v koži Arťoma v jeho domovskej stanici, ktorá trpí čoraz častejšími útokmi Čiernych. Po návšteve Huntera, známeho Arťomovho adoptívneho otca, som dostal za úlohu dostať sa do stanice Polis, informovať miestnych o aktuálnej situácii a požiadať ich o pomoc.

Napriek poznateľne staršej grafike (nehral som Redux edíciu) na mňa, podobne ako v prípade S.T.A.L.K.E.R.-a, zapôsobila atmosféra hry. Na stanici Exhibition (v knihe VDNKh) to žilo, ľudia viedli rôzne dialógy, obchodovali, smiali sa, deti džavotali, prasatá na farme krochkali, … Presne, ako som som si to predstavoval počas čítania knihy. Skvelý ruský dabing tomu pridával na autenticite a ja som sa naozaj cítil ako v podzemí moskovského metra v postapokalyptickom svete. Štýl grafiky navyše tomuto temnému a ponurému svetu perfektne sadol.

Po krátkych dialógoch som sa tak vydal na strastiplnú cestu. Hra sa zhruba držala deja opísaného v knihe – počas ôsmich hodín hernej doby som stretol viaceré známe postavy, navštívil známe stanice metra a ďalšie miesta spomínané v knihe a prežil mnoho udalostí, ktorým Arťom čelil v knižnej verzii príbehu. Špeciálne potešili spomínané známe postavy, okrem spomínaného Huntera napr. Bourbon, Chán či Melnik (Miller). Pochopiteľne, boli tam aj odlišnosti. Aj keď si, ako som spomínal, na dej z knihy nespomínam do detailov, viaceré miesta a udalosti v hre nedostali miesto (nestretol som napríklad sektárov vyznávajúcich kult Veľkého červa) a naopak (scénu s tankom si z knihy nepamätám), niektoré sa odohrávali trochu inak, v zásade sa ale hlavná dejová línia v hre držala tej z knihy.

Domovská stanica VDNKh (Exhibition). Hra skvelo vystihuje atmosféru vykreslenú v knihe. Zdroj: metrovideogame.wikia.com

Potešili aj detaily. V Metre opísanom v knihe sa ako univerzálne platidlo používali náboje z čias spred vojny a inak tomu nebolo ani v hre. Na rozdiel od klasických strieľačiek však Metro 2033 dáva neustále pociťovať nedostatok munície a v núdzových prípadoch je tak zbraň možné nabiť aj týmito vzácnymi nábojmi, ktoré aspoň na rozdiel od munície vyrábanej v podzemí majú i vyššiu účinnosť v boji. Ja osobne som nimi šetril ako sa len dalo, ich použitie som zvažoval až v Knižnici, k vypáleniu prvých rán som sa ale napokon dostal až v záverečnej kapitole, keď som počas neustávajúceho návalu mutantov definitívne prišiel o všetku ostatú muníciu. Neustály nedostatok streliva tiež skvelo podčiarkoval napätú atmosféru v hre. Zaujímavým spestrením bolo aj vymieňanie filtrov v plynovej maske, dobíjanie batérie pre baterku/nočné videnie či kontrola mapy.

Keď som už spomenul napätú atmosféru, práve tú považujem za najväčšiu prednosť samotnej hry. Šikovným striedaním úsekov, v ktorých som bol sprevádzaný ľudskou spoločnosťou, úsekov s halucináciami a úsekov, kedy som sa musel pohybovať tmavými zákutiami Metra sám, za občasného revu mutantov odrážajúceho sa od okolitých stien, ma hra udržiavala v neustálom napätí od začiatku až po samotný koniec. Vyslovene hororová mi potom prišla časť hry odohrávajúca sa v Knižnici. Aj napriek Millerovej rade neutekať pred knihovníkmi, neotáčať sa im chrbtom a v žiadnom prípade ich nenapadnúť, mi to vôbec nevyšlo a hneď pri prvom strete so zástupcom tohto typu mutantov, keď sa po nevydarenom „pretláčaní sa“ očami knihovník rozbehol mne v ústrety, došlo k streľbe. Po tom, čo sa mi podarilo zlikvidovať aj jeho ďalšieho „kolegu“, som sa však ocitol pred spomínanou voľbou prebiť na vzácne náboje používané ako platidlo, alebo sa dať na útek s knihovníkmi v pätách. Zvolil som si druhú možnosť – a za polnočnej tmy, s dobre odhlučnenými slúchadlami na ušiach, to bol v stiesnených priestoroch Knižnice celkom adrenalínový zážitok. Za zmienku však stojí, že v Knižnici, ale i v iných častiach hry, je možné prekonať nepriateľov i bez výstrelu, v Metre 2033 je však tento „stealth“ prístup podstatne náročnejší, ako tomu býva v iných hrách a mne osobne vyšiel asi iba raz.

V úvode poslednej časti hry som sa opäť ocitol na mieste, kde sa hra začínala. V knihách, filmoch či samotných hrách sa zvyčajne stretávam s tradičnejšími „flashbackmi“, no tento spôsob prenesenia deja v čase mi prišiel rovnako zaujímavý, obzvlášť, ak sa spomínaná scéna v knihe nevyskytla a ja som netušil, ako a prečo k nej došlo. Samotný záver hry bol síce rovnaký ako v knihe, no zatiaľ čo v nej si Arťom po dopade rakiet na hniezdo Čiernych mutantov uvedomil niečo, čo úplne prevrátilo vyznenie deja, v hre táto zápletka chýbala a záver bol tak trochu ochudobnený. Ako som sa následne dočítal, hra dokonca ponúka i alternatívny záver, ktorý, samozrejme, v knihe vôbec neexistuje.

Včera v noci som tak sedem rokov po dočítaní knihy pokoril i hru a musím konštatovať, že ma rozhodne nesklamala. Hororový žáner, do ktorého Metro 2033 minimálne jednou nohou vkročilo, nie je môj práve najobľúbenejší, no z času na čas je to „príjemné“ osvieženie, špeciálne v prípade hier, kde spôsob, akým sa autori pokúšajú hráčovi nahnať strach, nie je prvoplánový. A to v prípade hry vytvorenej ukrajinským štúdiom 4A Games určite nebol.