Dohral som Risen. Na druhý pokus a s odstupom niekoľkých rokov. A nedá mi to neporovnávať, samozrejme s čím iným, než s Gothicom. Po dohraní každej hry vo mne, rovnako ako po dopozeraní filmu či dočítaní knihy, zostane z daného titulu nejaký celkový dojem. Bohužiaľ, pri Risen nemusím tento dojem nejako dlho analyzovať, môžem ho bez rozpakov označiť za mierne sklamanie. Prečo?

Odpoveď na túto otázku už nebude taká jednoduchá. Na prvý pohľad sa totiž zdá, že vývojári z Piranha Bytes sa vrátili k svojmu osvedčenému receptu a do úvodného dielu svojej novej série preniesli všetko, čo si fanúšikovia Gothicu na tejto trilógii, lepšie povedané prvých dvoch dieloch trilógie, pochvaľovali. Risen ponúka zaujímavý súbojový systém, otvorený svet s množstvom voliteľných questov, jasne stanovenú hlavnú dejovú líniu, možnosť pridať sa k jednej z prítomných strán/guild/spoločenstiev, učiteľov pre boj zblízka, boj na diaľku, zlodejské zručnosti, alchýmiu či mágiu, … Dalo by sa pokračovať.

Pri hlbšom zamyslení sa však vo mne takmer nad každou zo spomenutých bodov začnú vznikať otázniky. Aj keď je súbojový systém naozaj zaujímavý, dokonca by som povedal, že to je jedna z mála vecí, ktoré sú v Risen spravené lepšie, než v prvých dvoch Gothicoch (to, čo sa objavilo v G3, nemôžem ani pri najlepšej vôli považovať za systém), spôsob jeho predstavenia je dosť nešťastný. Kým som sa totiž dopátral k tomu, že k možnosti používať rôzne kombá, vykrývať útoky, či podnikať protiútoky sa prepracujem až vďaka učiteľom, prešlo už relatívne veľké množstvo času – dosť veľké na to, aby som bol zo súbojového systému znechutený a zmätený, prečo niečo také otrasné od čias tretieho Gothicu vôbec nezmenili. Ide ale stále o jednu z tých najmenej vážnych vecí, pretože, ako som spomenul, súbojový systém je naozaj vydarený.

Prejdem ku questom. Je mi jasné, že v RPGčkách, a teda i v Gothicu, stoja vždy predovšetkým na úkonoch typu „dones toto“, „zmláť tamtoho“, „nájdi hento“. Napriek tomu sa však tieto úlohy dajú podať zaujímavým spôsobom, nech nepôsobia príliš umelo a človek z nich nemá pocit, že mu ich náhodne vygeneroval počítač. A presne taký som pri plnení questov v Risen mal. Z druhého Gothicu si hneď spomeniem na meč, ktorý stratil dragonhunter Feros, stratený amulet Angara, doprevádzanie Bilgota z Horníckeho údolia, záchranu Benneta spod šibenice, či zber kompletného herbára pre Constantina. Bohužiaľ, Risen som dohral pred chvíľou a neviem si vybaviť jediný quest, ktorý by mi takto utkvel v pamäti.

S questmi nepriamo súvisí aj výber jednej zo strán, ku ktorej sa počas hrania pripojíme. Opäť – či už jednotlivé tábory v prvom Gothicu, alebo paladin/mág/dragonhunter v Gothic II, hra mi dávala každú chvíľu pociťovať, že patrím práve k tomuto spoločenstvu. Dostať sa do kláštora v Gothicu II nebolo, ak som sa nestal novicom, zo začiatku vôbec jednoduché, ak som sa zase stal dragonhunterom, na hrade v Horníckom údolí mi to tam prítomní paladini dali vždy patrične „vyžrať“. V Risen, ak som dobre zaregistroval, som sa mohol pridať buď k inkvizícii, alebo žoldnierom Dona Estebana. Verný Gothicu som sa vybral v šľapajách bojovníka na plný úväzok – Don Esteban mi však za tieto služby nielenže neplatil, ale dokonca výmenou za to, že som mu prakticky celú hru zachraňoval zadok, som si aj to brnenie musel zacvakať sám. Rovnošaty jednotlivých strán sú rovnako nudné a nezaujímavé, len sotva mi utknú v pamäti ako červené rúcha mágov ohňa, lesklé brnenia paladinov, či z dračích šupín zhotovené zbroje dragonhunterov. Nehovoriac o tom, že som nenarazil hádam ani na jeden quest špecifický pre dráhu, ktorú som si zvolil.

K asi jedinému zaujímavému vybaveniu a zbroji som sa dopracoval polhodinu pred koncom hry. Ostatné „rovnošaty“ v pamäti dlho neutkvejú.

Ďalší zmätok vo mne vyvoláva samotný príbeh. Áno, máme tu opäť bezmenného hrdinu, ktorý na začiatku nemá problém poraziť hádam len miniatúrne hlavonožce a na konci sa prebíja hordami elitných bojovníkov nepriateľa, opäť zachraňujeme svet a znova tu máme verného súputníka, ktorý nás po vzore Xardasa… moment! Vôbec nie! Žiadny Xardas sa nekoná. Zatiaľ čo v Gothicu sa z Xardasa, odkedy sme ho prvýkrát navštívili na orkskom území, stal sprievodcom celého príbehu a prakticky každá podstatná dejová udalosť trilógie s ním bola nejakým spôsobom previazaná, v Risen nič také neexistuje. V skutočnosti som pri hre strávil asi 30 hodín, no doteraz netuším kto je hlavný hrdina, ako sa ocitol na lodi, ktorá stroskotala na ostrove, či v akom svete sa vlastne príbeh odohráva. Od začiatku do konca som po ostrove pobehoval ako „bludná ovca“, ktorá plní všetko čo jej nakážu, no netuší prečo. Darmo som z času na čas zabehol naspäť za Sarou, s ktorou ma vyvrhlo na začiatku more, v nádeji, že mi povie niečo viac. V tejto nádeji ma rovnako sklamal i Don Esteban, čoby vodca jednej z frakcií a od predvídateľnej postavy Mendozu som sa dozvedel iba trochu viac obkecané klišé o zachraňovaní sveta. Nehovoriac o „veľkom“ finále, ktoré bolo hádam ešte horšie, než to v treťom Gothicu.

Prejdem k poslednej veci, ktorej stvárnenie vlastne zosobňuje aj môj celkový pocit z hry. Tou je samotný herný svet, teda ostrov, na ktorom sa celá hra odohráva. Ten ostrov je mŕtvy! Naozaj. Ťažko sa to opisuje, no jednotlivé NPC postavy, lokácie a celková atmosféra je akosi bez života, všetko vyzerá, akoby tam bolo dosadené nejako umelo a účelovo. Pri „prechádzke“ ostrovom síce vnímam (graficky) peknú vegetáciu, faunu, stavby i postavy, no všetko pôsobí ako nejaká kulisa v divadle a nedokáže ma to pohltiť. Jediná lokácia, ktorá to ako-tak zachraňuje, je prístavné mesto, ani to sa však atmosférou ku Khorinisu ani nepribližuje. Naozaj si neviem vysvetliť čím to je, zrejme kombináciou viacerých faktorov (určite i vrátane nostalgie), no Risen ani v jednom momente nemal takú pohlcujúcu atmosféru, akú mali prvé dva Gothicy prakticky celú dobu. Okrem niekoľkých hlavných postáv si neviem spomenúť ani na jedno meno (ešte aj tu Saru som si musel vygoogliť). Kde je niečo aspoň porovnateľné s partiou Diego-Lester-Gorn-Milten?

Z vizuálneho hľadiska už dnes neohromí, no atmosféra Khorinisu je aj tak nezameniteľná.

Viem, že toto je text o hre, ktorá má dnes už vyše 5 rokov a dočkala sa ďalších dvoch pokračovaní, ktoré nastavenú latku mohli podliezť i preskočiť, no na porovnaní s Gothicom to už nič nezmení. Naozaj nechcem len kritizovať, Risen je vo svojej podstate dobrá hra, cítiť z nej rukopis nemeckých Piraní, no v každom dôležitom faktore z môjho pohľadu za Gothicom zaostáva, prinajlepšom sa naňho doťahuje (snáď okrem spomínaného súbojového systému). Aj keď pokračovaniu Risen 2: Dark Waters zrejme skôr či neskôr dám šancu, neviem si momentálne predstaviť, čo by ma motivovalo zahrať si prvý diel niekedy v budúcnosti ešte raz. Na rozdiel od Gothicu II, ktorý som prešiel možno 7-8-krát, no jeho pohlcujúca atmosféra ma pri poslednom hraní určite nepritiahla naposledy.